Boris Sirka (*1981, Snina) absolvoval v rokoch 2000 – 2006 štúdium na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach v ateliéroch grafiky a experimentálnej tvorby profesorov Rudolfa Sikoru a Zbyňka Prokopa, v roku 2003 študoval na Akadémií výtvarných umení v Prahe v ateliéri Michaela Bielického.
V roku 2003 sa dostal do povedomia ako veľmi mladý a perspektívny finalista Ceny Oskára Čepana. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave.
Boris Sirka 2012 – 2013 je iný. Upustil od štylizovaných figuratívnych malieb vycibrených kaligrafickými štetcami, vzdal sa zbytočnej dekorácie a populárnej estetizácie, a takisto sa stratil náznak trpko–trápneho humoru, irónie a sexuálneho napätia. Inšpirácia anime, lineárnosťou, či svetlý kolorit už takisto nie sú súčasťou jeho dnešnej tvorby. Tá sa prirodzene vyvíja, je koncepčne premyslenejšia a vyzretejšia. Terapiu vizuálnym šokom nahradilo postupné dávkovanie napätia. Horor už nie je stredoeurópsky „béčkový”, ale seversky chladný a znepokojivý. Kontinuálny rozvoj neistoty a potenciálnej úzkosti si prepožičiava zo svojho audiovizuálneho projektu Bios (spoločne s Jozefom Tušanom), v ktorom podobne spracováva vytvorené zvukové plochy. Boris Sirka rád pracuje v jasne definovaných cykloch, ku ktorým sa po ukončení série nezvykne vracať. Formálna odlišnosť mu síce býva vyčítaná, no stále je možné jasne priradiť autorstvo diel. Pohľad do jeho súčasnej tvorby a výberu diel na výstave Some Time Ago zreteľne naznačuje, v akej sfére sa Sirka aktuálne pohybuje. Výrazne stmavil farebnosť, zmenšil formáty a rozvinul maliarsky rukopis, ktorý je oveľa uvoľnenejší, ako kedykoľvek predtým. Výjavy sú pokojne strnulé a môžu pripomínať romantizujúcu maľbu 19. storočia. Je pre ne typická časová vyprázdnenosť bez bližších odkazov na dobu, ktorú vyobrazujú. Ústrednou témou časti jeho súčasnej tvorby sa stal motív drapérie, ktorý rozvíja v niekoľkých rovinách. V prvom rade pracuje s drapériou ako s neživou matériou, ktorá prirodzene zahaľuje predmety a postavy. Drapéria tvorí jeden z najzákladnejších prvkov v dejinách umenia, pričom jej použitie a význam siaha až do antiky, kedy dodávala vážnosť či titul, ale takisto sa na základe úspešnosti jej spracovania posudzovali remeselno-umelecké kvality autora. Sirka ju prvýkrát využil v site-specific inštalácii Some time ago (2012), ktorú vytvoril pre Manifestu 9. Drapériou navrátil život a funkciu už dávno nevyužívaným a zabudnutým predmetom. Dôležitým krokom v jeho tvorbe je presun od zrealizovaných inštalácií naspäť k akrylovým maľbám. Svoje priestorové konštrukcie si totiž fotí, zbavuje ich „aury” a opätovne maľuje. Novovzniknuté obrazy však podnecujú našu imagináciu, čím získavajú ďalší rozmer aj napriek tomu, že sú to realistické maliarske reprodukcie pôvodných inštalácií. Reinterpretácia vlastných diel tvorí priamy vzor k vzniku úplne nových obrazov. Drapériu, ako motív pátosu či estetickej odlišnosti, prenáša do novej série menších akrylových malieb s názvom Shibido (2012 – 2013). Shibida sú (ne)živé postavy, ktoré stavia do bezpredmetných vzduchoprázdnych priestorov a ťažko dešifrovateľných situácií. Je pre ne typické popieranie gravitačných zákonov a vyžaruje z nich pokoj a neistota zároveň, či strach z neznámeho.
V druhom prípade pristupuje k drapérií ako k objektu, ktorý si žije vlastným životom. Podobne ako v barokovom umení, v diele Leviathan (2012) drapéria preberá úlohu dynamického prvku, pričom už nie je neživým pasívnym predmetom, ale tvorí hlavný činiteľ obrazovej kompozície. Pohyb je síce vďaka vizuálnym vlastnostiam jasne odčítateľný, no vidíme skôr pokojnú levitáciu, ako prudkú dynamiku. Tú viac rozvíja v najnovšom diele – portrétnom diptychu, v ktorom vzdáva hold Zeene LaVey (v súčasnosti známa pod menom Zeena Schreck) – populárnej vďaka postu kňažnej v Cirkvi Satanovej. Charakter dotvára nedokonalou VHS estetikou starých video záberov. Dôležitým motívom autorovej aktuálnej tvorby sa zdá byť náznak jemnej architektúry a interiérov, ktoré podporujú znepokojivé situácie. Vysvetľujem si to symbolom rohu interiéru či kútu izby, ktorý odjakživa slúži ako miesto na trest pre neposlušné deti. Z interiérov sa nakoniec presúva do plenéru, kde zaznamenáva časti vyľudnenej prírodnej scenérie, ktorá svojim znepokojivým vlnením, chladom, zmrákaním sa až náznakom (svetelnej) erupcie predznačuje záver pomyselného pokoja a necháva otvorený koniec.
Michal Stolárik