Nik Timková je slovenská umelkyňa s koreňami hlboko zapustenými na medzinárodnej scéne. Síce ukončila bakalárske štúdium na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, avšak magisterský titul získala už na Central Saint Martins College of Arts and Design v Londýne. Momentálne pôsobí ako asistentka v ateliéri Maľby II na AVU v Prahe a spoločne s platformou Björnsonova sa účastní post-magisterského kurzu Collective Research Practice na Royal Institut of Art v Štokholme.
Jej aktivity sú pretkané komplexnou pavučinou kolektívneho tela rôzne sa prestupujúcich skupín či platforiem. Od roku 2009 je členkou kolektívu A. M. 180., ktorý stojí za dnes už kultovným festivalom súčasnej hudby Creepy Teepee, odohrávajúci sa každoročne v stredovekých kulisách Kutnej Hory. Podobne ako samotný festival nie je prehliadkou monolitných hudobných projektov, ale aj miestom pre performance a vizuálne umenie, tak i galéria A.M.180, kde Timková pôsobí ako spolukurátorka, je miestom hybridných kultúrnych aktivít. V minulosti tu napríklad predstavila sériu výstav s názvom #Cut Club, v ktorom dávala priestor návrhárom a návrhárkam k zhodnoteniu módnych a odevných artefaktov čoby samostatného umeleckého objektu.
Podobne i umelecká tvorba Nik Timkovej je skôr lifestylom a neustálym pohybom v prelínajúcich sa kultúrnych poliach internetovej kultúry, DIY postupov a magických praktík. Od počiatočného záujmu o postinternetové stratégie si postupne vypestovala určitú osobnú ikonografiu prelinajúcu pop-kultúrnu a okultnú symboliku, v posledných rokoch však spracovávaných hlavne remeselnými pracovnými postupmi ako je keramika či šité objekty, pohybujúce sa medzi autonómnymi a úžitkovými artefaktami, čo je možné vysledovať napríklad v sérii výstav Existential Housekeeping (2014-2015), Knife As Outfit v Polansky Gallery (2017) alebo From Dead To Worse v Galérii 35m2 (2018–2019).
Záujem o mágiu, politiku čarodejníctva a transgresívny potenciál, ktoré zahŕňajú, sa v tvorbe Timkovej pretavili do radikálnejšiej formy, skúmajúcej samotnú štruktúru kolektívneho seba-organizovania. V roku 2017 sa pri príležitosti súťaže Ceny Oskara Čepana ustavila platforma Björnsonova čoby “internetová a anime junkie rovnako ako herbalistka a nerdka, čo hltá teóriu performance”. Zosobňuje fiktívne kolektívne telo, mutujúci organizmus bez jasných kontúr, skrze ktoré je možné lepšie premýšľať formy budúcnosti, uniknúť z toxickej prítomnosti a nevyhnutnosti klimatickej katastrofy. Manifestáciu Björnsonovej bolo možné sledovať na výstavách Harvesting Darkness (FUTURA gallery v Prahe, 2018, následne Východoslovenská galéria v Košiciach, 2018) a The Room Without Any Water In It (Acud Gallery, Berlín, 2019). Ďalším z exkurzov do rozpúšťajúcej sa kolektivity (alebo aj autorstva) je hudobne-performatívny projekt The Melancholy of Marissa Cooper, kde Timková vystupuje najčaštejšie ako DJka s tanečným doprovodom umelkyne Zuzany Žabkovej (i keď performance môže zahrňovať viacerých účastníkov). Identita nesúca meno tragickej seriálovej (anti)hrdinky má za cieľ prehĺbiť intenzitu kolektívneho vytrženia, tak typického pre klubovú kultúru.
Tina Poliačková
