Projekt autora (narodený v roku 1981 v Žiline) možno nazvať environmentom (prostredím), keďže ide o takú kategóriu umenia, ktorá okrem komplexu priestorových zážitkov divákovi zároveň ponúka možnosť stať sa súčasťou umeleckého diela. Hoci Ján Gašparovič ukončil štúdium sklárskeho výtvarníctva, jeho práce už od čias štúdií spoľahlivo indikujú vykročenie mimo rámca tradičnej sklenenej plastiky smerom ku objektu a realizáciám v priestore, kde však sklo tvorí ich neoddeliteľnú súčasť. Jeho práce tak dávajú možnosť uvažovať o tom, aké sú dimenzie uplatnenia tohto materiálu, ak by bolo vyviazané zo svojich obvyklých foriem. Tendencia hľadania iných možností práce zo sklom v našich podmienkach úzko súvisí s expandovaním priestorových foriem umenia v 90. rokov minulého storočia, no blízka je aj niektorým starším stratégiám optického umenia (op-art), ale aj minimalizmu a sklo sa ako súčasť objektov a inštalácií objavuje i tendencii arte povera. Všetky doterajšie site – specific projekty a inštalácie autora však disponujú i osobitou pridanou hodnotou. Okrem toho, že často vznikajú podľa dimenzií konkrétneho priestoru, do niektorých prenikla aj zvuková zložka, ktorá bola výsledkom zásahu diváka do diela, alebo vznikla ako reflexia na bežne prítomné zvuky okolo nás. Vo všeobecnosti sú realizácie Jána Gašparoviča výsledkami koncepcií zložených viacerých vrstiev uvažovania, ktoré však vo finále ponúkajú dielo v podobe kompaktného celku.
Aktuálny projekt autora, podobne ako u niektorých predošlých, len na prvý pohľad neguje pozíciu skla ako výtvarného materiálu. Sklo má v ňom opäť svoje miesto, je možno nie príliš dominantným, no dôležitým formotvorným komponentom. Sklenený hranol – prizma, vytvorená podľa prísnych fyzikálnych a matematických kritérií, totiž dokáže sprítomniť to, čo nie je v bežných podmienkach možné vnímať. Svetlo dokáže rozložiť do farebného spektra, ktoré už ľudské oko zachytiť môže. Na skutočnosť, že tzv. biele svetlo je zložkou farebných spektrálnych lúčov poukázal v roku 1672 fyzik a matematik Isaac Newton vo svojej práci Optika, kde okrem tejto skutočnosti objasnil aj zákonitosti dúhových farieb. Projekt Colour.Like.Every.Other (v preklade – Farba ako každá iná) tak upiera pozornosť na neviditeľnosť farieb v svetle okolo nás, paradoxne však stále prítomných. K jeho realizácii výtvarníka iniciovala nemožnosť prieniku priameho slnečného svetla – jeho lúčov – do malej výstavnej siene počas otváracích hodín galérie. Počet jednotlivých komponentov v priestore (od série lihgtboxov až po prizmu) je odvolaním sa na päť okien siene, cez ktoré slnečné lúče prenikajú len sporadicky, a v každom z nich ponúka možnosť pohľadu na farebné zložky svetla – spektrum a jednotlivé spektrálne farby, ale aj na iné používané farebné modely (CMYK, RGB), ktoré sa uplatňujú v tlači, projekciách či v monitoroch. V projekte, ktorého názov je narážkou na reklamný slogan nemenovanej firmy vyrábajúcej televízne prijímače s kvalitným farebným rozlíšením, sa tak v podmienkach výstavnej siene prepájajú formálne uchopiteľné prvky práce z priestorom, viditeľné ako komponenty inštalácie, spolu s nehmotnými a neuchopiteľnými – ako je svetlo a farebné spektrum.
Mira Putišová
