Autorky si kladú existenciálne otázky: Čo by robili, akoby konali, s uvedomením si vlastného konca – smrti? Čo by chceli zmeniť, dokončiť, vidieť? Rozvíjajú myšlienku konca čisto subjektívnym spôsobom.
Pomocou vlastných vizuálnych záznamov a „vcítenia sa do prežívania vybraných literárnych postáv“ sa súčasne pokúšajú vytvoriť akýsi všeobecný postoj na základe dobového spoločenského vedomia a preferovania určitých hodnôt. Markantná je najmä dezilúzia z uvedomenia si toho, že všetko, čo chceli spraviť, prehodnotiť, stihnúť, už nevedia radikálne zmeniť, lebo sa nachádzajú “tesne pred koncom”. Miestami tak môžeme vystopovať romantický konflikt v konaní literárnych hrdinov i jeho rozmanitú vizuálnu podobu v dielach autoriek. Celou výstavou sa tak nesie bolesť(?), melanchólia(?), ticho(?), povrchnosť(?), samota(?), úľava(?) Malej morskej víly, Doriana Graya, Alice v krajine zázrakov, Cathrine Amesburyovej, Esther a Esther Greenwodovej z jednej chvíle „tesne pred koncom(?)“.
