Ideálne spoluvlastníctvo

V právnickom jazyku “ideálne spoluvlastníctvo” znamená, že jeden celok patrí viacerým spoluvlastníkom, s tým, že nie je určené ktorá časť patrí ktorému spoluvlastníkovi. Každý spoluvlastník má rovnaký podiel na úžitkoch z veci, ale aj na povinnostiach. V umeleckom preklade Tomáša Džadoňa, ideálne spoluvlastníctvo smeruje k ideálnej zodpovednosti, k ideálnej motivácii, k ideálnemu odhodlaniu, k ideálnej participácii.
“Ideálny” je existujúci v myšlienke (z latinskeho idea / ideālis) a je to idea niečoho, čo je perfektné, čo funguje dokonale, predstava bezkonkurenčnej situácie. Tomáš Džadoň sa zameriava na ideálny vzťah medzi architektúrou, monumentálnosťou, sochou a národnými príbehmi. Jeho projekty sa snažia o oslobodenie verejných miest od rigidných predstáv koexistencie a od monumentov s nemennými kontúrami. Predkladá ideálne(jšie) riešenie dynamiky verejného priestoru – používa hravosť, procesualitu, interaktivitu ako živé prvky pre kolektívnu aktiváciu a transformáciu. Návrh ihriska (Leopoldov), upravené námestie (Námestie Slobody, Bratislava), alebo intervencia na fasáde (Československý pavilón v Benátkach) a na historických budovách (Dům Umění města Brno, komín nefunkčnej továrne v Českej Skalici) nie sú vybudované na veky, ale skôr proti vekom. Svoju úlohu umelca chápe ako zodpovednosť definovať dynamiku moci kultúry a život spoločného prostredia prostredníctvom “vzťahovej” architektúry.
Všetky projekty prezentované v galérii Krokus sa s rôznym dôrazom týkajú spoluvlastníctva bez kompromisov v rámci širších spoločensko-politických a nedávno-historických tém, akými sú federalizmus, česko-slovenské vzťahy, téma slobody a jej kontextov vo vzťahu k architektúre a urbanizmu. Princíp pamäte, utopických predstáv a nostalgického pátosu preklápa do animovaného idealizmu. V jeho prácach sa štruktúry času pretínajú tak, že dôsledky minulých udalostí, naliehavosť súčasných obáv a výzvy predstavovanej budúcnosti sa kryštalizujú do univerzálnej reflexie mechanizmov kolektívnej pamäte.
Sochársko-architektonické modely Tomáša Džadoňa sú síce určené budúcnosti (budúcim realizáciám), ale pritom sú postavené na princípe prehodnocovania minulosti. Autor navrhuje upraviť verejný priestor tak, že sa z neho stane živé intelektuálne dobrodružstvo, skutok odvahy, svedectvo veľkých príbehov, interaktívna platforma pre spoluúčasť, politika vnímania. Ideálne. Podrobnou pozornosťou venovanou architektonickým princípom a urbanistickým stratégiám navrhuje sprístupniť ľuďom miesta, oživiť krajinu a zážitky zo spoločného priestranstva. Verejný priestor sa pre neho stáva ideálnym akčným poľom, aktivizujúcim prvkom, miestom na premýšľanie, prehodnocovanie, snívanie, ale zároveň priestorom na tvorbu, spoluprácu a na zmenu.
Tomáš Džadoň sa stará o budúcnosť a premýšľa o minulosti. Touto výstavou ponúka divákom zbierku malých modelov veľkých predstáv. Pre ideálneho diváka to môže byť dokonalá technika kultúrnej reflexie a zamyslenie sa nad verejným priestorom ako nad miestom, kde sa máme dozvedieť aj to, čo by sme nikdy nechceli vedieť.