Pred nekolika rokmi sme s Máriou viedli Ateliér VVV na Katedre intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
V skorých raných hodinách prvého dňa so študentstvom sa v správach objavili články o ruskom útoku na Ukrajinu – prvý deň vojny, ktorá dnes, o vyše roky neskôr, stále trvá. V ten deň sme študentstvo našli tiché, plačúce, smútiace. Akýkoľvek plán sme na ten deň mali, sa premenil v otázku: Ako a čo učiť v deň vypuknutia vojny? Útok na Ukrajinu zmenil a ovplyvnil celý semester. Obe učíme a praktizujeme kritické myslenie. A kritické myslenie je premýšľanie v kontexte. V tomto prípade to znamenalo v kontexte geografickej blízkosti vojny v susediacej krajine. Pokračovať vo vyučovacom pláne, ako sme si ho predstavovali, preto nikdy nebola možnosť.
Naše dni v ateliéri sa premenili na hodiny, kedy sme sa spoločne učili, ako zostať so smútkom a smútením a zároveň s láskou a v radosti – ako v sebe, v tele, držať tieto protichodné emócie súčasne. Nesnažiť sa smútok a smútenie potlačiť, vytesniť, či predstierať, že neexistuje – ako to mnohé súčasné inštitúcie vyžadujú, či dovoliť smútku byť jedinou emóciou, ktorá nenecháva priestor pre lásku a radosť. Učili sme sa ako prebývať v protichodnosti a to aj v umeleckej tvorbe. Keď nad tým premýšľam dnes, myslím, že to som sa učila počas všetkých Máriiných hodín od čias, kedy som bola jej študentkou v holandskom Utrechte. Dnes je mojou priateľkou.
Pred dvomi mesiacmi vypukla ďalšia krutá vojna v Palestíne. Tentokrát sme sa každá ocitli v inej geografii, no v spoločných telefonátoch a rozhovoroch sme nechávali priechod nášmu hnevu, frustrácii z umeleckého prostredia a vzdelávacích inštitúcií, ktoré sa neskryte podieľajú na vymazávaní histórií utláčaných ľudí kdekoľvek na svete. Zdieľali sme naše pochybnosti o umeleckom prostredí – nie o umeleckej tvorbe, ktorej obe veríme – ale o ekosystéme, ktoré umelecké prostredie so svojimi inštitúciami vytvára. A zároveň hovorili o láske, ktorú k umeniu prechovávame, o umení, ktoré dokáže byť výživou a živobytím, a ktoré sa v časoch osobných, spoločenských a politických strastí stáva nielen útočiskom ale aj nástrojom sebazáchovy.
Je ľahké nájsť informácie o projektoch, na ktorých Mária pracovala, spolupracovala alebo, ktoré iniciovala, a ktoré svedčia o jej profesných kvalitách. Tie nie sú dôvodom, prečo ma akákoľvek práca s Máriou teší. Máriina jedinečnosť, a to nielen v umeleckom svete, tkvie v jej úprimnosti a úprimnom záujme o študentstvo a umenie, v integrite, ktorá pôsobí až neochvejne, i keď sa nachádza v pozícii moci a v schopnosti nadchnúť ľudí a to najmä v časoch, kedy sa im akékoľvek snaženie zdá márne. Nie preto, že by sa ľudí snažila presvedčiť – s charizmou jej vlastnou – o nejakej dogmatickej správnosti svojho prístupu k umeniu a umeleckej tvorbe, ale preto, že predstava umenia, ktorému verí, a o ktoré bojuje, s ľuďmi rezonuje. Rozochvieva v nich, čo už sami tušili alebo tušia, ale neboli schopní a schopné pretaviť do slov. Nežiada od nich, aby toto chvenie nasledovali, ale vo chvíli, ako ho človek pocíti, je takmer nemožné ho ignorovať.
Kristína Országhová
Mária Hlavajová je generální a uměleckou ředitelkou Centra pro současné umění BAK v Utrechtu, Nizozemí. Působí jako teoretička umění, je kurátorkou velkých mezinárodních výstav.
V letech 2008–2016 byla výzkumnou a uměleckou ředitelkou projektu společného výzkumu, výstavy a vzdělávání FORMER WEST, který vyvrcholil publikací Former West: Art and the Contemporary After 1989. Mezi její kurátorské práce patří Call the Witness, Roma Pavilion, 54. Benátské Bienále, 2011; Občané a subjekty, holandský pavilon, 52. Benátské Bienále, 2007; a Borderline Syndrome: Energies of Defence, Manifesta 3, Ljubljana, 2000. Přednáší na HKU University of the Arts v Utrechtu. Kromě výše uvedeného je spoluzakladatelkou sítě tranzit.org. Byla členkou dozorčí rady Evropské kulturní nadace v Amsterdamu a poradních sborů shromáždění Bergen, Bergen a IMAGINART Imagining Institution Jinak: umění, politika a transformace státu, University of Amsterdam. Žije a pracuje v Amsterdamu a Utrechtu.
