L’OCELLE MARE je Thomas Bonvalet obložený vecičkami poukladanými vo vyšívaných obrúskoch, s mikrofónmi pripáskovanými ku doske, zvončekom a keď tak aj metronómom a ešte pritúlený ku banju, a ono k nemu.
A oni všetci neboli kulisy ani nejaký image, lebo oni naozaj prišli aj s reprákmi v kufroch z chatky v lese, lebo tam žil skoro potajomky, lebo sám, bez elektriny, štyri roky, aby hral so zvukmi vonkajška prefukujúceho cez nezasklené okno a škáry, a bez žiadnych uší iných. Keď urobil prvý tón drncnutím na banjo zo zasunutými nejakými plieškami, zľakli sme sa, lebo sa on zľakol, lebo sa tak všelijak kŕčovito hýbal, ale ďalším tónom to vyvrátil, lebo to hral tak naozaj,telovo, a tú všetku kopu nahromaždenej, prerušovanej, pospletanej, pretrhanej, utopenej, oživenej, telovej, cinkacej, strunovej energie a ešte neviem čoho, nám chrstol do ksichtu, že doteraz neviem, čo si s tým mám poradiť.
Bol to najviac naozajstný koncert. A pesničky nie sú pesničky, ale balíky čiastočnestráviteľnej energie, a on nie je on, ale dačo strašne hlboké vysielajúce signály cez hudbový jazyk a pritom fyzický. Rozhovor, ktorý sme sa najprv báli urobiť, aby sme nezničili nejaké kúzlo alebo čo, sme nakoniec urobili a bolo to tiež úplne naozajstné, a že začal hrať na basovej gitare hardcore a z toho sa stalo toto, a že keď niečo potrebuje tak ide za rodičmi, celý rozhovor máte nahttp://monkeyontheorb.org/thomas-bonvalet-club-final-prague/776?lang=cs
