Somatická výstava sa v našej hantírke nazývala svät. Svät sa odohrával na zlome času a priestoru, bol vložený do a zároveň oddelený od sveta, v ktorom panuje čas, priestor, zmysel a význam. Vstup do výstavy bol ritualizovaným prechodom medzi svetom a svätom, medzi dvoma rôznymi dimenziami tej istej skutočnosti. Pútnikov a Pútničky vytrhol z bežného života a vrhol do posvätného časopriestoru, kde sa ich vykoľajené telomysle vystavili udalostiam, ktoré boli vonku neslýchané. Svät ich pohltil a pôsobil na nich na rôznych rovinách súčasne – na kognitívnej, emocionálnej, zmyslovej aj bunkovej.
Celkovú skúsenosť formovala tak priepustnosť telomysle, ako aj feng šuej prostredia – farba svetla, smer gravitácie, teplota zvuku, chuť stien, poddajnosť podlahy, elektromagnetické vlnenie, ohybnosť ovzdušia. Vyvolávali v Pútničkách a Pútnikoch proprioceptívne telesné udalosti, cez ktoré si uvedomili svoju prítomnosť v prítomnosti a vnárali sa do skrytých vrstiev časopriestorovej skutočnosti. Prestávali byť Divákmi a Diváčkami, ktorí skutočnosť pozorujú, a stávali sa Účastníčkami a Účastníkmi, ktorí sa na nej podieľajú, uskutočňujú ju. Cez zážitok vteleného vhrúženia nastával moment vsvätenia.”
fragment zo Spevov, Spomienok a Pamätí Veľkej Pekari, poslednej z Uľahčovateliek