Pri skladaní obrazov sa mladý konceptuálny umelec, maliar Roman Gajdoš (1983) pohráva s možnosťami divákovho nazerania na obraz, jeho skladbu, formálnu informáciu a možnosti interpretácie pri premietnutí zväčša dvojíc jeho paralelných obrazov v mysli vnímateľa. Tieto vyskladá ako fragmenty reality, ktoré sa dodatočne kompletujú na neutrálnom pozadí virtuálneho obrazu ako pri filmových trikoch. V cykle vystavených malieb s rovnakým názvom sa pre umelca stal tento postprodukčný postup kľúčovou metaforou, nosným pilierom obrazového myslenia.V maľbách abstrahuje geometrické detaily, napr. väčšie a menšie segmenty monochromatickej Rubikovej kocky. Tieto sa objavujú na signálnom zelenom pozadí obrazového poľa, sú parafrázou akéhokoľvek biologického, sociálneho alebo inštitucionálneho systému a zároveň odkazujú k spomínanej manipulačnej a brikolážovej tvorbe obrazov pomocou zadnej projekcie. Gajdoš vosvojich maľbách vytvára metaforu systému, ktorý je vďaka redukovanej farebnosti nefunkčný azbytočný. Zelené pozadie, namaľované efektným zeleným emailom, odkazujúce k filmovým trikom tak zároveň predpokladá akúsi ďalšiu akciu, ktorá však nenastáva, ale naopak zostáva zamrznutá (pauznutá) v statickej monochromatickej kompozícii pozadia a situačných fragmentov. Kým výtvarný jazyk geometrie je vo všeobecnosti spájaný s redukovanou vizualitou a vo svojom klasickom chápaní predstavuje poriadok a obrazový režim so špecifickou gramatikou, vo vystavených maľbách je tento druh myslenia systematicky atakovaný významovými a vizuálnymi skúsenosťami.
Miroslav Zajac