Skupina XYZ združuje spoločné tvorivé aktivity Milana Tittela (1966) a Mateja Gavulu (1972), ktorí pod touto značkou figurujú na slovenskej výtvarnej scéne od roku 1997. Obaja autori, zameraním sochári, tvoria v intenciách intermediálnych výpovedí a využívajú podnety konceptualizmu a minimalizmu.
Východiská vlastnej disciplíny podrobujú neustálemu preverovaniu a vždy nanovo sa usilujú o autentickú výtvarnú skúsenosť, ktorú dávajú často v surovom stave k dispozícii divákovi. Popri klasických sochárskych postupoch využívajú najmä tvorbu priestorových situácií a prácu s nájdeným objektom. Významnú časť ich tvorby predstavuje fotografia a video. Hybridná povaha ich výtvarnej činnosti preto počíta s efemérnymi, nestabilnými, krehkými a prchavými situáciami. Na základe využitia minimálnych posunov, ako aj náročných technológií, vstupujú do sféry celkom všedných javov. Vychádzajú z rozšíreného porozumenia sochárskej senzibility a plastického stvárnenia. V tomto rozšírenom poli sledujú procesy hmotnej premeny vecí. Svojimi zásahmi na pomedzí obrazu, objektu a zvuku aktivizujú konkrétny priestor. Týmto spôsobom vyzývajú aj diváka k tomu, aby aktívne vstúpil do priestoru, zapojil intuíciu a nespoliehal sa na zaužívané schémy správania. Bez nutnosti aranžovania a mimo princípu vlastníctva zapájajú a obohacujú všedné prvky každodenného života.
Agenda XYZ spočíva v tichej práci, ktorou je označovanie situácií. XYZ si vyberajú a skúmajú situácie, ktoré majú nenápadný, rutinný až banálny charakter. Neuplatňujú kritiku kolektívnych utópií a dôsledne sa vyhýbajú tomu, aby dodatočne manifestovali akýkoľvek skrytý ideový obsah. Fotografia a video slúžia najmä ako prostriedok dokumentácie, ale ich použitie tým nie je celkom vyčerpané. Tittel a Gavula vystupujú ako dokumentaristi, režiséri a nezriedka aj aktéri objektových situácií. Môžeme sa pýtať, aká je potom funkcia digitálneho záznamu vo vzťahu k dianiu týchto situácií? Použitie videa vymedzuje dej, adresuje ho divákovi a necháva plynúť ako živú nearanžovanú priestorovú kompozíciu. Výsledkom týchto raz nájdených a inokedy zasa asistovaných objektových situácií sú diela na rozhraní videa, zvukovej inštalácie a sochárskeho objektu. Toto rozhranie by sme mohli pomenovať mediálne transformovaná socha.
Socha je vo videách XYZ predstavená ako spleť materiálových reakcií rôznych úrovní a smerov, ako fluidné médium, ako otvorená priestorová sieť alebo miesto aktivizované na situáciu. Cieľom sochy nie je zabrať dané miesto umiestnením v priestore, ale naopak, preskúmavať priestorové vzťahy s ich väzbami na sociálne a politické prvky. Práce XYZ sa preto vyznačujú balansovaním medzi labilitou a stabilitou, využitím hmoty a odhmotnením. Nechýba im dávka humoru a sebairónie. Parodizujú ekonomické vzťahy, nevynímajúc tie, čo riadia mechanizmy umeleckej prevádzky. Generujú a vysielajú vibrácie v hre medzi okamihom digitálneho záznamu a objektívnou prítomnosťou plastickej hmoty. Ich neodmysliteľnou súčasťou je impulz s otvoreným koncom.
Daniel Grúň