Projektom Československo – Second life autor vstúpil do komunikácie so vžitými formami muzeálnych prezentácií, ktoré návštevníkovi ponúkajú pohľad na vybrané úseky z dejín kultúry. Je stále skutočnosťou, pri tomto type výstav/prezentácií sa múzeá viac – menej stále držia osvedčených spôsobov s náležitými formami, napr. používajú tradičné vitríny či výkladné skrine v typizovanom dizajne. Videoinštalácia Československo – Second Life je obdobou takýchto muzeálnych vitrín, je však autorom zámerne „re-dizajnovaná“. Tým sa stala parafrázou typických nábytkových výstavných fundusov, ktoré sa nachádzajú v ktoromkoľvek múzeu. Integrovaná časť inštalácie – digitálny obraz – sa svojou prítomnosťou vo vitríne takisto odvoláva na náučné videokomentáre, ktoré spravidla bývajú súčasťou expozícií. Podvratnosť animácie (a zároveň celého autorovho poňatia muzeálnej prezentácie) však spočíva v narábaní s časom. Animácia i vystavené artefakty majú obyčajný status reálií, ktoré sa odvolávajú na minulosť a podávajú o nej informácie, no to – o čom majú vytvárať obraz, sa iba má, alebo môže stať, respektíve sa stalo len v nedávnej minulosti, či je našou prítomnosťou. Vitrína Mateja Vakulu je teda aj istou „archeológiou“ budúcnosti a zároveň určitou „továrňou na sny“ (traumwerk). Pretože svet, na ktorý výtvarník odkazuje, je simulácia ideálnej virtuálnej skutočnosti – dokonalého alter ega tej obyčajnej. Zosobňuje našu túžbu po vybraných veciach a spravidla po tých, o ktorých si myslíme, že náš život robia lepší, príjemnejší, či úspešnejší.
Matej Vakula sa vo ďalšej svojej tvorbe zaoberá najmä aspektmi verejného priestoru, je autorom viacerých projektov, ktoré sa dotýkajú problematiky jeho ochrany, monitorovania a s tým súvisiacej straty súkromia. Výtvarníkov prístup ku tomuto problému je konfrontačný, ale aj príjemne ironický. Zaujímajú ho vybrané špecifiká verejných priestranstiev, charakteristické svojou nezvyčajnou formou, ktoré sa potom stávajú bázou pre jeho site-specific inštalácie. V širšom meradle v svojej tvorbe otvára otázky o negatívnych fenoménoch súčasnej spoločnosti – konzume, diktáte mainstreamovej kultúry, systému kontroly, čím jeho realizácie nadobúdajú príťažlivý sociologický rozmer.
Mira Putišová