Na výstave v galérii Jelení pod názvom Scéna sú prezentované dve najnovšie videá, ktoré sú v pozadí síce ešte stale inšpirované pátosom a preexponovanosťou, no do popredia vystupuje skôr Mirin záujem o formálne a technické limity média videa a predovšetkým práca s dekonštrukciou a rôznymi podobami autorskej spolupráce, interpretácie a apropriácie umeleckého materiálu iným umelcom, ako je to v prípade videa Niekedy chcem byť všetko a niekedy nechcem byť nič /2010/.
Dielo je mozaikou šiestich videí, vytvorených šiestimi umelcami, ktorých autorka oslovila, aby použili a podľa seba zostrihali ňou natočený a nikdy nespracovaný materiál. Jediným kritériom bola dĺžka videa stanovená na 2 minúty. Cieľom diela bola snaha prezentovať rôznorodosť prístupov a postupov v sémantickej ako i strihovej skladbe videa. Zároveň výsledné práce reflektujú i snahu jednotlivých autorov /Peter Barényi, Jana Kapelová, Lenka Klimešová, Martina Slováková, Ivan Svoboda, Maja Štefančíková/, i keď niekedy možno podvedomú, vcítiť sa do zmýšľania a postupov Gáberovej a pochopiť tak čo to znamená byť “v koži Miry Gáberovej” a vytvoriť “jej autentické” dielo, čo však nie je možné a nakoniec sa každý jeden z prizvaných musí vysporiadať s vlastným prístupom a spôsobom tvorby a autonómnou umeleckou identitou Miry Gáberovej. Rovnako i inštalácia diela vo forme z “fragmentov” poskladanej videoprojekcie umocňuje túto nemožnosť a boj uchopiť dielo ako celok a výtvor jedného umelca, keďže je obtiažne udržať pohľad naraz na všetkých scénach. Tentokrát je ale skúške podrobený divák.
Druhé video, ktoré dalo názov i celej výstave – Scéna sa v kontexte doterajšej Gáberovej tvorby asi najviac odlišuje od jej predchádzajúcich diel a to hlavne svojim vedomým odklonom od prebujnelej vizuality a estetičnosti, priznávajúc strohosť znázorňovaných prostredí. Výrazný a nový je i silný minimalistický prístup v tvorivom procese, okliesnený od výpravnosti, okázalosti a dekoratívnosti ako i performatívny charakter, ktorý bol síce prítomný už i v skorších autorkiných dielach /napr. vo videu Drama /2006/, performativnej videomaľbe Sizyfova láska /2010/. Vo videu sa zjavuje sama autorka, jej hlavná rola je naplno priznaná. Inšpiráciou pre video, ktoré polemizuje o schopnosti vžiť sa do role iného človeka, ale i prežiť si svoj vlastný „výstup“ a performovať isté situácie či charaktery, bol svet silných divadelných ale i filmových ženských postáv, tu stvárňovaných samotnou umelkyňou. Tá sa dobrovoľne podujala “vžiť sa a žiť” ich, ale i svoj osud na scéne – sama bez pomoci, osamotená, stojaca tvárou v tvár prázdnemu hľadisku, ktoré paradoxne ešte viac podčiarkuje osamotenosť a izolovanosť performerky. Tejto dobrovoľne nedobrovoľnej “hre” dominuje centrálna kompozícia identická pri všetkých záberoch, nehybnosť hlavnej aktérky a trvanie jednotlivých záberov prízvukujúce nástojčivosť prežívanej situácie. Zaujímavým momentom je prepojenie pátosu prežívania jednotlivých úloh a všednosti každodennej reality /vysávajúca upratovačka, pomaly padajúci sneh, náhodný okoloidúci/, ktoré dodávajú dielu akýsi ironický, priam až sebazosmiešňujúci podtext.
Katarína Slaninová