Keď v roku 2007 získal Martin Špirec cenu rektora VŠVU za svoju diplomovú prácu, považovala som to za niečo prevratné. Špircova inštalácia bola vtedy punková, odfláknutá a zároveň totálne prepracovaná. Všetky tie veci boli detinské prkotiny. No len z množstva a rozsahu vecí bolo jasné, že to Špirec berie vážne.
Všetky jeho práce, čo som odvtedy videla, boli dobré, Špirec toho vyprodukoval veľa a všetko na rovnako vysokej úrovni. Jedno dielo ma však obzvlášť zasiahlo. Boli to dva biele vyčistené kvádre, akési galerijné sokle opreté o stenu a mierne odsunuté jeden od druhého. Na nich nič, len nad tým širším vodovodný kohútik na stene. Až pohľad do medzery medzi nimi jasne odhalili, o čo sa jedná, presné rozmery kvádrov a kohútik už len potvrdili pôvod. Prilepené uschnuté špagety, nechutné fľaky po rajčinovej omáčke, neutretý prach a olej zdôraznili známu slabinu každej domácnosti, priestor medzi kuchynskou linkou a rúrou na pečenie.
To už je však dávno a odvtedy Špirec samozrejme zmenil témy. Sci-fi, zateplené kostoly, automobily z hubiek na riad a kuchynské zátišia vystriedal pravek, autorova sebeštylizácia do postavy Australopithéca, mamuty a dinosaury. Princípy jeho tvorby však zostali rovnaké. Lacná DIY estetika, privlastnené objekty a situácie, rýchle, neskutočne vtipné nápady a sebeirónia. Odporúčam si podrobne pozrieť jeho stránku, zabavíte sa.
Výstava v Plusmínusnula nie je v tvorbe Martina Širca výnimkou, je rovnako dobrá, ak nie ešte lepšia. Kusy z hard disku sú sériou objektov, kde sa banalita a low-cost DIY estetika mieša s vysokým umením. Sú to bezočivé a nahlúple procesuálne inštalácie, ktorých výroba však trvala niekoľko rokov. Kusy z hard disku sú odložené diela, ktoré Martin Špirec zamýšľal realizovať alebo ich má hotové už niekoľko rokov, no nikdy ich nevystavil. Nebudem sa púšťať do interpretácie ich hlbokého významu ani do faktického opisu. Neverím totiž, že jedno či druhé má význam, musíte to vidieť.
