Výstavný projekt pod názvom Silence od mladej slovenskej výtvarníčky Ingrid Višňovskej (1978) je pokračovaním jej programového rozvíjania priestorových foriem umenia. Od svojich študentských čias na VŠVU uprednostňuje sochárske myslenie, postavené na dematerializácií, na využívaní nových technológií a netradičných fyzikálnych a výtvarných prostriedkov (laser, svetlo, zvukové telesá, teplo, kinetika, UV svetlo a pod.). Vytvára ucelené inštalácie, priestorové situácie, v ktorých je divák zväčša interaktívnym prvkom diela.
Aktuálna trnavská výstava predstavuje celopriestorovú inštaláciu, kde na transparentných fóliách levituje množstvo očí. Nasvietené UV svetlom inak neviditeľné oči v úplnej tme objektu vytvárajú silnú tajomnú atmosféru. Divák, ktorý môže prechádzať inštaláciou sa postupne vnára do záhadného prostredia vnášajúcich sa očí a vlastného príbehu asociácií.
Divák sa ocitá v mase, v dave, v lese očí, ktorý ho preniká aj obkľučuje, vidí a je videný, sleduje a je sledovaný, je postavený doslova „zoči-voči“ umeniu. Autorka vytvára nasýtené prostredie na hranici reality a imaginácie, neistoty, strachu a povznesenia, stretu jednotlivca a mlčanlivého davu – neustále pozorovaný očami autorky.
V modernom umení je možné nájsť mnohé príklady práce s detailom očí: od snového vznášania sa oka-balónu symbolistu O. Redona, cez surrealistické prerezanie oka žiletkou vo filme Andalúzsky pes až po všadeprítomné oči Orwellovho Veľkého brata. Autorka už predtým pracovala s týmto prvkom – napr. vznášajúce sa premietané oko na miznúcu paru z rozprašovačov (Oko, 2007), či predošlé prezentácie Silence (Bratislava 2008, Praha 2009).