Mira Gáberová ako reprezentantka mladej generácie slovenských umelcov/-kýň, ktorá nastúpila na výtvarnú scénu po roku 2000, slobodne volí potrebné médium pre svoje vyjadrenie. Venuje sa paralelne kresbe, maľbe, objektu, inštalácií či grafity. Jedným z jej najsilnejších výrazových prostriedkov však zostáva médium videa a digitálnych technológií.
Už počas štúdií vytvára rad video prác, v ktorých definuje svoje osobité videnie sveta: vytvára poetické, či snové snímky, plné emocionálneho vypätia, krásy až barokového pátosu (Dráma, Forever, Pathos, 2006; 8, 2007; Une petit romance, 2008).
Jej nosným motívom je telo a svet ženy, plné nadsádzky, symbolov aj zaužívaných klišé (rozčesávanie vlasov, zatvorené oči, biele rukavičky, aj závoje, pančucháče a kvety). Postupne tento záujem o nežné rozprávania vystrieda záujem o analýzu samotného média, o narúšania jeho logiky, možnosti video jazyka pri „filtrovaní“ súčasného sveta. Vznikajú práce, ktoré prinášajú abstraktnú štruktúru na základe použitia strihového softvéru (Neo-geo-video, 2008), či zostrihanie snímku podľa vopred určenej šablóny, prevzatej z iného vlastného videa (Replant, 2008).
Na aktuálnej samostatnej výstave prezentuje Mira Gáberová dva projekty. Prvý vytvára priestor medzi reálnym a virtuálnym svetom. Ide o videomaľbu-performance, kde autorka-nevesta v svadobných šatách zatiera maliarske plátno za sprievodu opernej árie a mení ho na projekčné plátno. Napriek potretiu maľby, obraz stále zostáva a je premietaný na to isté plátno. Ďalší projekt sa venuje „prepisu“ starších videí Gáberovej inými umelcami – ide o osobitý prístup vidieť vlastné práce očami iných výtvarníkov. Prináša to de-konštrukciu, či re-interpretáciu autorkiných prác, pričom divák môže sledovať aj originálne video aj jeho „nové čítanie“ súčasne. Metaforicky to prináša ďalšie pokračovanie sizyfovskej práce autorky – skalo-pevne a lásky-plne, ale márne hľadanie pravého video-obrazu súčasnosti.