Výstava slovenskej umelkyne Denisy Lehockej (1971) predstavuje prvú ucelenejšiu rešerš jej doterajšieho smerovania za posledné dve desaťročia. Lehocká patrí k silnej generácií umelcov (R. Ondák, B. Ondreička, C. Blažo, M. Gavula, M. Tittel), ktorá razantne nastúpila v 90. rokoch na slovenskú scénu s neo- a post-konceptuálnymi stratégiami a preferovaním priestorových foriem umenia (objekt, inštalácia, prostredie, intervencia).
Vychádza z konceptuálnej platformy, rozvíja však vlastný výtvarný jazyk, založený na ideovom koncentráte a „rozptýlených“ štruktúrach foriem a predmetov. Vytvára tak fyzicky takmer vyprázdnené prostredia s jednotlivými zastávkami, kde sa striedajú nasýtené záchytné body, tieto materiálne uzly a tiché pauzy, mlčiace napätia – tie dopĺňajú subtílnu kresbu feminíjneho spôsobu dotýkania sa vecí a ideí. Lehocká buduje osobitý register každodenných predmetov a situácií: rozkladá ich v malých zoskupeniach na ploche stolov, umiestňuje na steny, zavesí ich, či kladie priamo na podlahu. Vznikajú tak krehké a zraniteľné „priestorové siete pamäte“, ideové projekcie v priestore. Autorka kóduje svoje výtvarné správy v symbióze prírodných prvkov (kamienky, minerály, konáre, perly), umelých (mydlo, špagáty, nite, dosky) a umeleckých (sadrové odliatky, drobné objekty, senzitívne kresby). Systematicky vytvára trochu chaoticky mikrosvet potreby intimity, ukotvenia, zakorenenosti (časté používanie čierneho kruhu, alebo gule, spojenia bodov, motív výhonkov, či koreňov a pod.). Autorka tak prispieva k formovaniu odlišného modelu vizuálnej komunikácie v našom prostredí: namiesto tradičného dialógu s jednotlivým obrazom, vytvára otvorené vizuálne polia, ktoré popri fragmentárnosti a množstve detailov nestrácajú integritu celku a nutnú rezonanciu s vnímateľom.
V Kopplovej vile Denisa Lehocká predstavuje niekoľko vybraných prác z rokov 1991-2010, kde akcentuje prvé diela, ktoré vznikli ešte na akadémii začiatkov 90. rokov, cez práce, ktoré boli prezentované v zahraničí a ktoré sme na Slovensku nemali možnosť vidieť, až po aktuálnu inštaláciu v poslednej miestnosti pripravenú pre túto príležitosť. Osobitú pozornosť v jednom bloku venuje kresbe v podobe každodenných zápiskov a prvotných záznamov myslenia. Autorka tak znova potvrdzuje schopnosť vytvárať krehké siete znakov a vzťahov, citlivých spojení a efemérnych stretnutí.